„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.“
Jn 3, 16-18
Zamyslenie:
Je to vyznanie. Vyznanie Lásky samej, k nám. Ako vyznanie milujúceho vyvolenému/vyvolenej, ktorý dáva to najcennejšie, čo má – seba. Absolútne vyznanie Boha – vzťah: Slovo, Sv. Duch, Boh. Ten, ktorý stvoril nebo i zem. I človeka na svoj obraz. Ten, ktorý dáva štetec svojho Ducha prorokom, aby ho maľovali.
No ľud robí chybu za chybou. On ale neodvrhuje, prichádza. Ten istý. Jeden Boh. Otec. Teraz dáva Syna ako Večný obraz. Obnovuje a otvára tak vzťah. Pre nás. Prostredníctvom Ducha dáva štetec do ruky priamo nám, aby sme s vierou v Neho, maľovali sami svoj obraz. Pre večnosť. Duch nás to učí svojim Slovom, vo vzťahoch… Učí nás žiť a uveriť v tento vzťah. Vzťah Trojjediného Boha s človekom. Tam ho musíme hľadať. Tam, kde skutok je konaný vo Svetle. Ako ďalej čítame v Jánovom evanjeliu (Jn 3,19): „A súd je v tomto…“ Budeme súdení zo vzťahu k chudobným, možno i k nám samým, chudobným na lásku, záujem, vzťah i duchom. Tu je Ježiš, Syn, neustále prítomný medzi nami a verí, že ho spoznáme. Tak sa snažme mu to opätovať.
A moje vyznanie?
Pane, len nedokonale zachytávam svojim štetcom Tvoje tajomstvo. Prijímam to však s vďakou ako Dar viery. Prosím daj, aby som svojím životom jediného syna, na ceste do ríše trojjedinosti, kde ma túžiš mať, využil celú paletu božích farieb, aby si ma v tom obraze spoznal. A aby som sa nedobrou kombináciou farieb, stojac raz tvárou v tvár Tebe, večnej a nekonečnej dávajúcej láske neodsúdil sám.
Aplikácia:
1/ …som jeden, a zároveň som Jeden. Lebo jedným si ma stvoril. Aby som našiel Jednu pravdu, aby som ako Jeden tvoril… Aj pravda má svoju farbu, aj Pravda má svoju Tvár. /porozmýšľaj/ J
2/ Z hĺbky srdca sa pomodlíme nicejsko-carihradské vyznanie viery.
