Ježiš zvolal: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal.
Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách.
Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť.
Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. Lebo ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A viem, že jeho príkaz je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec.“
Jn 12, 44-50
Zamyslenie:
Otec poslal syna a prikázal mu, čo má hovoriť. A jeho príkaz je večný život.
Príkaz!
Trocha nezvykle tvrdé slovo. Je naliehavé a nanajvýš dôležité. Tak veľmi Otcovi záleží na splnení tohto príkazu, že posiela Syna nielen zvestovať vôľu Otca ale ho aj naplniť. Ježiš neprišiel ľudí súdiť, ale spasiť.
Ale aj z Ježišovej reči cítiť tú naliehavosť. Dostali sme síce od Boha slobodnú vôľu, ale Ježiš nás varuje. Toto nie sú len obyčajné slová, ide o našu spásu.
Ako veľmi Otcovi záleží na tom, aby sme svoj život prežili tak, aby sme boli spasení.
Otec aj Syn vedia, akú obetu musia obaja priniesť, aby sme mohli byť spasení .Ako veľmi bude trpieť Ježiš a ako veľmi bude trpieť Otec! Uvedomujeme si to aj my?
Neodkladáme dobré veci na neskôr? Veď potom, niekedy… A potom príde pohroma, niečo s čím sme absolútne nerátali a nás premôže strach, neistota, možno až zúfalstvo. Bože pomôž! A začíname konečne počúvať .Nielen ušami ale aj srdcom. A vtedy naozaj pochopíme, že Ježiš je svetlo, jediné svetlo, ktoré nás môže bezpečne viesť životom .
