„Keď Ježiš vystupoval do Jeruzalema, vzal si osve dvanástich učeníkov a cestou im hovoril: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Vtedy k nemu pristúpila matka Zebedejových synov so svojimi synmi, poklonila sa a o čosi ho prosila. On sa jej opýtal: „Čo chceš?“ Vravela mu: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Ježiš odpovedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ On im povedal: „Môj kalich budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ Keď to počuli ostatní desiati, namrzeli sa na oboch bratov. Ježiš ich zavolal k sebe a povedal: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“
Mt 20,17-28
Zamyslenie:
Prirodzenou túžbou každého človeka je dosiahnuť úspech, byť uznaný, pochopený, odmenený. Naša práca sa nám často zdá dôležitejšia ako práca nášho kolegu alebo manžela (manželky), a naše úsilie je často väčšie ako to, ktoré vynakladá náš spoločník. Zaslúžime si vyšší plat, pochvalu od šéfa a úctu spoločenstva… Náš názor je ten najsprávnejší, náš spôsob myslenia ten najbrilantnejší a naše modlitby tie najzbožnejšie. S ľahkosťou riešime problémy našich blížnych a s bohorovnou istotou hodnotíme ich konanie a zlyhania. Mierou všetkého dobrého a správneho sme my sami… Najlepšie by bolo, keby Pán Boh upravil svoje dielo tak, aby sme z neho mali čo najväčší osoh…V hluku a honbe za uznaním strácame citlivosť na vzťahy s ľuďmi, ktorí sú okolo nás. Z nášho zorného poľa sa strácajú deti a núdzni, ktorí nás nemôžu posunúť vpred a vyššie. Hodnotu vzťahu meriame podľa osohu, ktorý nám z neho plynie.
Prosme, aby nás tento pôstny čas prinútil zastaviť sa a zmeniť cestu, ktorou kráčame. Nech vidíme potreby ľudí, ktorí kráčajú s nami, nech je naša spoločnosť spoločenstvom a bratstvom, v ktorom bude mať každý svoje dôstojné miesto. S radosťou a pokorou pracujeme pre spoločné dobro, a tešme sa z úspechov iných. Nešetrime láskou, pozornosťou uznaním a povzbudením, ktoré z úprimnosti srdca rozsejeme okolo seba.
„…Lebo len keď dávame, dostáva sa nám, keď odpúšťame, odpúšťa sa nám, a keď umierame, rodíme sa pre život večný.“
Aplikácia:
1/ Som pozorným kolegom, kamarátom, manželom (manželkou), otcom (mamou)? Ako reagujem na potreby svojho okolia?
2/ Čo je skutočnou motiváciou môjho každodenného konania? Láska k Bohu a blížnemu alebo túžba po uznaní…?
Stanka
vydatá, múzejníčka, 38 rokov
