Text Písma
Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ A on hovoril: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny «Morja»! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“
Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: „Vy ostaňte tu s oslom; ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.“ Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: „Otče!“ On mu odvetil: „Hľa, tu som, syn môj!“ A on mu povedal: „Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?“ Abrahám mu odvetil: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“ A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna.
Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: „Abrahám, Abrahám!“ On odpovedal: „Tu som.“ On mu povedal: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna.
Zamyslenie
Hneď úvodné slová dnešného textu – „Po týchto udalostiach“ – nás upozorňujú, aby sme nečítali príbeh izolovane, ale aby sme si ho dali do širšieho kontextu Abrahámovho života. Keď si pozrieme, ako Kniha Genezis opisuje dovtedajší Abrahámov život, vidíme, že Boh je prakticky neustále prítomný v udalostiach tvoriacich mozaiku Abrahámovho života. Boh sa mu niekoľko ráz zjaví priamo, alebo sa s ním rozpráva, napr. vtedy keď ho vyzýva opustiť jeho krajinu, keď s ním uzatvára zmluvy, keď mu oznamuje zámer zničiť Sodomu a Gomoru, alebo keď mu prikazuje obetovať Izáka. Ale aj mimo týchto priamych kontaktov s Bohom sa Abrahám neustále presviedča, že Boh je s ním a chráni ho pred nepriateľmi, ochraňuje jeho manželku Sáru, dáva mu zvíťaziť nad nepriateľskými kráľmi a požehnáva jeho vlastníctvo. Toto všetko je prípravou na dôležitú udalosť, ktorá nasleduje, lebo: „Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma…“
Čitateľovi je hneď na začiatku oznámené to, čo si Abrahám uvedomí až na konci príbehu – že ide o skúšku jeho vernosti; že Boh v skutočnosti nechce smrť Izáka, ale iba Abrahámov dôkaz, že v každej situácii dá prednosť Božím plánom pred svojimi; Božej vôli pred svojou, aby sa tak mohli uskutočniť veľké veci, ktoré Boh sľúbil Abrahámovi. Keďže Abrahám nemá toto poznanie, berie doslovne Boží príkaz obetovať svojho syna. Túto obetu nemá uskutočniť hneď, ale má ísť na miesto vzdialené tri dni cesty. Je to dosť dlhý čas na to, aby si Abrahám dôkladne zvážil, čo mu Boh prikazuje a či skutočne chce urobiť to, čo mu bolo prikázané. Pre Abraháma to boli zrejme tri najťažšie dni jeho života. V mysli mu iste vírilo množstvo otázok: Prečo Boh zasiahol svojou mocou, aby neplodná Sára počala a porodila syna, a teraz žiada, aby ho Abrahám pripravil o život? Prečo mu Boh prikázal poslať preč Izmaela a sľúbil mu, že jeho dedičom bude Izák, keď teraz žiada, aby sa vzdal aj jeho? Ako teraz Boh splní prísľub veľkého potomstva, ktorý dal Abrahámovi? Bol to skutočne Boží hlas, ktorý mu prikázal obetovať Izáka?…
Pre človeka riadiaceho sa iba svojim rozumom a poznatkami z tohto sveta, je nemožné nájsť odpovede na takéto a podobné otázky. Ale Abrahám je iný. Od toho času, keď poslúchol Boží príkaz, aby opustil Haran a išiel do krajiny, ktorú mu ukáže, Boh s ním hovoril veľa ráz a dal mu zakúsiť svoju ochranu a moc svojho požehnania. Preto Abrahám vie rozlíšiť Boží hlas od ostatných hlasov, ktoré počuť vo svete. Nepochybuje, že hlas vyzývajúci ho obetovať Izáka, je Božím hlasom. Preto sa rozhodol uskutočniť čo Boh od neho žiadal. Na otázky prečo Boh od neho žiada takú veľkú obetu a ako sa potom uskutoční Boží prísľub o veľkom Abrahámovom potomstve, Abrahám nevie nájsť odpovede. Ale napriek tomu dôveruje, že Boh môže nájsť a aj nájde východisko z danej situácie, veď už mu dal toľko dôkazov svojej múdrosti a moci presahujúcej ľudské schopnosti!
Ale je tu ešte jedna veľká prekážka, ktorá môže Abrahámovi zabrániť vyplnenie Božieho príkazu. Tou prekážkou je Abrahámov vzťah – jeho láska – k synovi Izákovi. Túto lásku zdôrazňuje Boh, keď žiada Abraháma, aby obetoval Izáka. Keď hovorí o Izákovi, stupňuje opis Abrahámovho vzťahu k nemu nasledovne: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ…“ Akoby Boh vyzýval Abraháma, aby si dobre uvedomil, akú veľkú obetu od neho žiada. Abrahám nepovie ani jediné slovo na Boží príkaz, akoby si chcel zobrať čas na rozmyslenie.
Ale hneď ráno začína vypĺňať Boží príkaz. Berie Izáka a dvoch sluhov a vydávajú sa na cestu na miesto, kde sa má uskutočniť obeta. Cesta prebieha v mlčaní. Na tretí deň, keď Abrahám v diaľke zbadal miesto obety, prikázal sluhom, aby s oslom ostali na mieste, zatiaľ čo on s chlapcom sa pôjdu pomodliť a vrátia sa späť. Ale ako sa môžu obaja vrátiť, ak Abrahám splní, čo mu Boh prikázal? Napriek tomu, že Abrahám nepovedal ani slovo, keď mu Boh prikázal obetovať Izáka, jeho konanie svedčí o tom, že je rozhodnutý splniť Boží príkaz. Abrahámove slová o návrate spolu s Izákom preto nie sú logické. Ale logické nie je ani Božie konanie. Tu Abrahám zanecháva svoje rozumové schopnosti a všetko vkladá s dôverou do Božích rúk. Vo svojej dôvere v Boha dokáže odpovedať aj svojmu synovi, keď sa ho pýta, kde je baránok na zápalnú obetu: „Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.“
Ale Boh mlčí a čaká, komu dá Abrahám prednosť: svojmu milovanému synovi alebo Bohu? Abrahám kladie Izáka na oltár a berie do ruky nôž, aby zabil svojho syna. Dokazuje, že Boh je u neho na prvom mieste. A teraz, v poslednej chvíli, zasahuje Pánov anjel a volá: „Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.“ Abrahám obstál v skúške. Kvôli Bohu bol ochotný obetovať to najvzácnejšie, čo mal v tomto svete: svojho milovaného syna a dediča. Dokázal, že je hodný byť nositeľom Božieho požehnania nielen pre seba a svojich blízkych, ale aj pre mnohých iných ľudí, ako mu to prisľúbil Boh: „Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“ (Gn 12,2-3). Tento prísľub sa odteraz môže začať plniť a až do našich čias toto požehnanie spočíva na všetkých Abrahámových potomkoch podľa viery (por. Rim 4,11-12).
Podnety na uvažovanie
- Tak ako s Abrahámom, aj s nami Boh hovorí v kontexte našich doterajších skúseností s ním. Na to, aby sme mu dokázali správne odpovedať, potrebujeme si to, čo nám hovorí teraz, dať do súvisu s našimi minulými skúsenosťami s ním. Nezabúdame na túto skutočnosť pri rozlišovaní „hlasov“, ktoré k nám hovoria, keď sa snažíme pochopiť čo sa deje v našom živote, alebo keď hľadáme odpovede na otázky, ktoré nám Boh kladie?
- Ako reagujem vo chvíľach skúšok, ktorým som vystavený a na ktoré neviem nájsť odpovede svojim rozumom? Búrim sa proti Bohu alebo sa snažím dať si prítomnú skúšku do širšieho kontextu svojho vzťahu s Bohom a s dôverou sa „vložím do jeho rúk“?
- Spomínam si na nejakú obetu, ktorú som priniesol kvôli vernosti Bohu a ktorá priniesla požehnanie mne alebo mojim blízkym?
Konkrétne predsavzatie do ďalších dní
