Chcel by som sa zamyslieť nad úlohou chalanov, ktorí slávenie svätej omše spájajú s „prácou“: pomáhajú kňazovi počas slávení Eucharistie a nenechávajú ho samého pri oltári.
Väčšina z nich je vedená k miništrovaniu už od malého veku. Vtedy sú zväčša ešte ochotní a tešia sa, niekedy nemajú na výber (lebo musia poslúchať svojich rodičov). Postupne stúpajú kariérnym rebríčkom a objavujú, čo všetko sa počas svätých omší deje, a aký to má význam (ak im to niekto vysvetlí). Postupne sa teda zapracovávajú, lepšie sa spoznávajú navzájom, vznikajú priateľstvá. Učia sa disciplíne, ako sa chovať na posvätnom mieste a preberajú na seba zodpovednosť. Najmä na začiatku ich služby sú veľmi horliví a chcú všetko vyskúšať. Príťažlivosť takejto pomoci a ich aktívne zapájanie môže tkvieť aj v tom, že sa ňou čas svätej omše akoby krátil, ľudovo povedané: „omša rýchlejšie ubehne“. Toto sú tie krásne začiatky, keď je ešte všetko nové.
Časom sa však aj miništrovanie stáva určitým stereotypom. V podstate sa úlohy chalanov, aj keď s menšími obmenami, opakujú, a najmä tí starší začínajú vnímať určité nepohodlie, napr. že sú všetkým ľudom na očiach. Cítia sa byť už „starými“ na miništrovanie, ktoré sa často spája len s roztomilými malými deťmi. Tiež môžu byť vytláčaní mladšími horlivcami, ktorý chcú robiť tie dôležitejšie úlohy (najprestížnejšia je služba pri „knihe“ a kadidle). Jedného dňa si tak môžu povedať, že sú už v miništrantskom dôchodkovom veku, a je čas dať šancu mladším… To je v poriadku, pokiaľ sú splnené určité predpoklady, ktoré ešte spomeniem.
Ako miništrant viem povedať z vlastnej skúsenosti, že som sám vnímal všetky vyššie popísané výhody miništrovania. K tomu som mal dobrý pocit, že robím správnu vec, som užitočný, môžem vidieť zblízka všetko, čo sa deje, byť v centre diania. Ale tiež som zažil ten pocit, keď toto všetko prestávalo byť dôležité. Viac som začal vnímať ponižujúci pocit byť poslušný niekomu, kto je inak pre mňa cudzí (teda kňaz, často aj kostolník). Tiež potiť sa naobliekaný vo viacerých vrstvách nie je, najmä v lete žiadna výhra. Človek nemá vždy náladu stáť pred všetkými, strážiť tých menších a pod. Sám som vyhlásil odchod do dôchodku viac krát, napokon sa skutočne zrealizoval, až po ukončení vysokej školy. O rok nato som už vstúpil do rehole a opäť sa vrátil k oltáru.
Dnes viem, že moje pohnútky k vyhláseniu dôchodku neboli správne. Byť poslušným nie je slabosť, pokiaľ je mojím cieľom slúžiť Bohu. Kňaz, ako jeho zástupca na zemi je hoden toho práva. Môže sa stať, že kňaz nevyhovuje mojím požiadavkám a nebudí vo mne rešpekt. Vtedy má táto poslušnosť ešte vyššiu cenu, lebo služba miništranta je, opakujem, službou Bohu. A svojim príkladom spolupráce dávam príklad aj ostatným, že svätá omša je práve o Ňom (a s Ním). Keď sa zamýšľam nad možnosťou dať šancu mladším, je tiež dôležité myslieť na príklad, ktorý im dávam. Starší miništranti majú väčší vplyv, ako si myslia. Tí mladší ich pozorujú, sledujú ich správanie, a ich horlivosť po dôležitých službách tkvie aj v tom, že sa im chcú vyrovnať. Všetko má svoj čas, a preto je správne, keď tí starší robia zodpovednejšie úlohy, a tí mladší trpezlivo a s vážnosťou aj tie naoko menej zložité, ale zato rovnako dôležité. Keď vidím, že mám dostatok nasledovníkov a nenechávam kňaza samého, postupne môžem ísť aj do toho dôchodku. Ale vždy by som mal ostať v pohotovosti pre prípad, že by bola moja pomoc potrebná. Nie je nič lepšie, ako mať v zálohe skúseného miništranta, na ktorého sa možno spoľahnúť v nečakanej situácii. V takom prípade je aj dôchodok miništranta akceptovateľný.
Mnoho krát možno počuť od ľudí, ktorý už nechodia do kostola, alebo sa už ani nenazývajú veriacimi vetu: „veď ja som predtým aj miništroval…“ Akoby to znamenalo nejaké zvláštne zásluhy pre človeka, ktorý si odrobí svoje a neskôr sa už nemusí snažiť. O akej zásluhe však možno hovoriť? Byť aktívnym na slávení Eucharistie je úlohou každého veriaceho človeka. Pri modlitbe na svätej omši sa stretáme ako rodina a práve svojou aktivitou (spevom, hraním, radostným prejavom, pomocou akéhokoľvek druhu)dávame najavo, že nám na nej záleží. Muži a chlapci majú možnosť byť aktívnymi práve prostredníctvom miništrovania. Je to však len odpoveď na Božie pozvanie, ktorý im dal dary a talenty, že sú schopní tejto služby. Nie je to ich zásluhou, že prídu pomôcť, ale zato môžu veľa dostať. Lebo ochota byť poslušným, verným a zodpovedným buduje cnosti, ktoré ich pripravujú do života a umožňujú im rásť v láske. Ono sa to nezdá, ale byť blízko pri Pánovom oltári môže byť naozaj nebezpečné, lebo môže zmeniť život. Je mnoho svedectiev, a ja sa k nim pridávam, že práve miništrovanie pomohlo prejsť aj tie zložitejšie obdobia životných skúšok a rastu vo viere.
Nakoniec by som chcel poďakovať všetkým chalanom, ktorí idú do toho, idú„s kožou na trh“. Je to aj drina a obeta, nie vždy odmenená vďačnosťou. Chalani sú často aj kritizovaní a napomínaní. Kňaz sa však cíti vždy lepšie, keď nie je sám, keď má okolo seba partiu. A je to aj svedectvo pre ľudí, že niekto túži byť blízko k oltáru. Som presvedčený, že pre každého z týchto chalanov prináša táto služba požehnanie do ich vlastného života. A v tých ťažkých hraničných situáciách, ktoré sem-tam prichádzajú, si môžu spomenúť, že Boh neopúšťa nikoho z tých, ktorí mu slúžia: „Pamätaj na slovo, čo si dal svojmu služobníkovi; lebo ním si mi dal nádej“ (Ž 119,17).
Lukáš Hanúsek SVD
