„Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
Lk 1,57-66.80.
Zamyslenie:
Pamätám si pri narodení mojich dcér, že som si tiež kládla otázku: „Čím budú tieto deti?“ Po prijatí ich sv. krstu som sa trochu upokojila, lebo som pochopila, že Pánova ruka bude s nimi a bude ich sprevádzať…, ale ja spolu s mojim manželom musím preto urobiť maximum – to znamená, že musíme svoj život žiť v súlade s Božími prikázaniami a tak im dať praktický príklad. Iné je mať vedomosť a iná je skutočná realita. Je to veľmi náročné, lebo musím najprv urobiť poriadok vo svojej duši a vo svojom konaní najprv ja sama, potom to zosúladiť s prostredím kde a s kým žijem a až nakoniec to vyžadovať od svojho okolia… Ale najdôležitejšie je si uvedomiť, že sami to predsa nedokážeme, že je dôležité prosiť o Božiu pomoc a to každý deň – každú hodinu – každú minútu a tak budeme spolu rásť a mocnieť na duchu…
Aplikácia:
1/ Uvedomujem si, že Pánova ruka je stále so mnou?
