„Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“
Jn 17, 1-11a
Zamyslenie:
Ježišova modlitba je vlastne dnešným slovom povedané testament. Takto by som ho písala, keby som ešte mohla, pri odchode tam, odkiaľ niet návratu.
Pane môj, Otče, Tebe zanechávam tých, ktorých si mi dal – manžela, deti. Do času. Vlastne len požičal, lebo sú Tvoji. Dal si mi ich, aby som im dala poznanie, naučila žiť, aby prinášali ovocie. Snažila som sa. Ale len Ty, Pane, vieš, či to bolo dobré, alebo zlé. Dozviem sa, keď prekročím prah. Bola som ich prístav, domov. Teraz Ti ich vraciam, postaraj sa, prosím. Veď všetko, čo som im dala, bolo od Teba a Tvoje. V nich si mi dal Pane ten najväčší dar, aký som mohla dostať na tejto zemi. V nich si ma Pane miloval, odpúšťal, žehnal. Bol to krásny život s Tebou v nich.
Aplikácia: medituj
Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože Otče všemohúci v jednote s Duchov svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov .
