„V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.“ Lk 24, 13-35
Zamyslenie:
Na ceste do Emauz vidíme dvoch učeníkov – smutných, zahĺbených do seba, ktorí sa správajú podobne ako my. Môžeme tu nájsť seba, náš strach pred stretnutím s ťažkou realitou, naším zroneným srdcom… Aj my sme všeličo pekné zažili s Ježišom a teraz sa nevieme s ťažobou vyrovnať. Pýtam sa v ťažkých chvíľach: „Kam kráčam a prečo?“
A tu prichádza zmŕtvychvstalý Ježiš a … počúva(!). Veľmi dobre vie , čo ma trápi, čo sa stalo. Na rozdiel od nás pozná celú pravdu. Vypočúva si však našu verziu, preto sa pýta: „A čo?“
Nebojme sa Ježišovi hovoriť všetko s detskou dôverou. On sám nám odkázal skrze sestru Faustínu:
„Svojím milosrdenstvom prenasledujem hriešnikov na všetkých ich cestách a moje srdce sa raduje, keď sa vracajú ku mne. Zabúdam na horkosť, ktorou napájali moje srdce, a teším sa z ich návratu. … Povedz hriešnikom, že vždy na nich čakám, načúvam úderom ich srdca, kedy začne biť pre mňa.“
Aplikácia:
1/ „Neutekám“ často od seba tým, že dovoľujem smútku prevažovať nad nádejou z vyriešenia mojich problémov?
2/ Rozprávam sa každý deň s dobrým Bohom – Otcom, a vravím mu všetko s úprimnosťou, skrátka z celého srdca s vedomím, že On ma počúva?
Zuzana
slobodná, 25 rokov
