„Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“
Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.
Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť.
Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu.
No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘
Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘
On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí.
Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo.
A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.
Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“
Zamyslenie:
Myslím, že viacero mužov od istého veku rieši financie – ako nestrácať, ako získať čo najviac, ako ich rozumne využiť a ako zabezpečiť aby vždy boli, a na všetko. Žiaľ, taktiež ak sa blíži čas kedy bude treba míňať viac, riešime alternatívy – jednoducho preto, že dávať o niečo viac ako sme doteraz museli sa nám nechce. V tomto kolotoči myšlienok “čo spraviť” sa vieme zaseknúť a točiť sa dookola s tým, že jediné, čo nám pomôže z kolotoča myšlienok vystúpiť, je rozhodnutie. Stojím na ulici v centre mesta a vidím oproti sebe babičku, ktorá stojí jemne zhrbená, opretá o budovu ktorá neponúka cnostné služby, držiaca v rukách dve kytice a pri nohách ďalšie kvety v košíku, ktoré predáva. Vyzerá chudobne, ale nie otrhane a vôbec nie špinavo – hľadím na ňu a neviem prestať, moje zamyslené srdce v kolotoči vyššie spomenutých myšlienok pomaly mäkne a tiež mäkne srdce mojej priateľky, ktorá stojí vedľa mňa. Akurát sme vyšli z vychytenej čokoládovne, kde sme nechali ďalšie peniaze a nepohrdli aj horúcou čokoládou do ruky (ktorá pomaly chladne) a zároveň ja už hrivny nemám, dal som posledných 7 pouličnému kráľovi chvíľu predtým, ktorý zarecitoval niečo, čomu som nerozumel. Po istom čase sledovania mi Mária dáva 100 hrivien a vyrážam k babičke spraviť dobrý skutok. Aspoň si to myslím. Babičke podávam peniaze, ona zamrmle niečo, čomu nerozumiem a dodáva, že jedna kytica kvetov stojí 100 hrivien, pritakávam, a kyticu si od nej beriem. Nedá mi snažiť sa ju nepotešiť a dodávam, že sa možno stretneme v nebeskom kráľovstve a ona odpovedá “Daj Bože”. Akoby automaticky rozpráva ďalej bez potreby mi to vnucovať, že jej syn zomrel keď mal 42 rokov a do roka aj muž, vraví, že chodí pravidelne do kostola, chodí na spoveď a aj na prijímanie a vlastne dal by Boh, aby v nebi bola! A ja cítim, že zamrmlanie znamenalo, že peniaze nechcela zadarmo – ona pravdepodobne všetky tieto kytice zbiera sama a aj ich sama balí (pripomína to nie veľmi krásna šnúrka, ktorá obal na kvetoch zaväzuje) – ako mnísi, ktorí plietli košíky a nedaj Bože ak si spravil proaktívne o košík viac! Zapredal si sa diablovi. Totiž tie peniaze zadarmo by si nezaslúžila, potupovali by ju a ja vo svojom myslení si ako ju zachránim a ako jej pomôžem zisťujem, že ona pomáha mne. Svojou prirodzenosťou a vernosťou, kde nejde o žiadne obrovské veci a pritom ide! Príde mi nádherne svätá predstava, že svoj čas využíva táto Pani na také jednoduché veci, ktoré sú jej zdrojom obživy (napadá myšlienka, že žiaľ) a nám robia radosť. Možno veľa nemá, ale to stačí, veď je to tak jednoduché! V ten deň som sa dotkol svätosti a to ja som si myslel, že spravím dobrý skutok – plakal som, po tejto svätosti túžim aj ja. Toto nie bola, ale je najkrajšia kytica ktorú som kedy mohol kúpiť a tak odpúšťajme si nie sedem ráz, ale sedemdesiat sedem ráz, padnime pred Pánom na kolená a buďme dobrí sluhovia, lebo Kráľ už dobrý je.
Aplikácia:
1/ Komu dlžím odpustenie?
2/ Nedlžím náhodou odpustenie aj sám sebe?
Lukáš
slobodný, vývojový inžinier, 26 rokov
