Text Písma
Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi.
Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“
Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“ Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie.
Zamyslenie
Ten, ktorý privádza ku Kristovi… Ondrej ostal celý život v tieni svojho brata. Kdekoľvek ho Písmo spomína, tak ako „Šimonovho brata“. Nikto nehovorí o Petrovi ako o „Ondrejovom bratovi.“ Skalou Cirkvi sa stal Šimon, hoci prvým, ktorý spoznal Ježiša, bol práve Ondrej. Ondreja by som nazval druhými husľami. No napriek tomu má svoje nezastupiteľné miesto. Bol to totiž práve on, ktorý priviedol Petra k Ježišovi. Pri zázračnom rozmnožení chlebov to bol práve Ondrej, ktorý priviedol k Ježišovi malého chlapca. A napokon keď Filip nemal odvahu priviesť Grékov ku Ježišovi, bol to Ondrej, ktorý Ježiša informoval o ich túžbe stretnúť sa s Ním.
Svet oslavuje velikánov. Ich slová a život sú pre mnohých nedosiahnuteľnými ideálmi. Človek sa pred nimi cíti malo. Poznáme velikánov typu Terézia Avilská, Ján Pavol II, Matka Tereza, či Don Bosco. Za každým však stojí niekto, koho meno síce nepoznáme, ale je zodpovedný za ich formáciu. Tak to býva – za veľkým človekom sa skrýva citlivý, nenápadný a v tieni žijúci Boží muž či žena.
„Ondrejovia“ sú dôležití, lebo hoci sú nenápadní, privádzajú bližšie k Ježišovi a robia prácu, bez ktorej by svet nemohol fungovať. Sú skromní a nepotrebujú svetlo reflektorov na to, aby pred Bohom podávali veľké výkony.
„Ak pšeničné zrno […] odumrie, prinesie veľkú úrodu…“ Zrnko, ktoré „umrie“ je premenené na niečo úplne nové: korene, listy a ďalšie zrná. Toto je logika evanjelia: je potrebné „zomierať sebe“, aby sme mohli prinášať úrodu. Je to cesta nielen k množstvu dobrého ovocia, ale aj k naplneniu prísľubu večného života.
Pravdou je, že počas celého nášho života „zomierame“ mnohokrát. Isté formy umierania si vyžiadajú okolnosti: finančné ťažkosti, choroba, strata milovanej osoby, snov či zamestnania. „Umierať sebe“ v evanjeliovom zmysle je pozvaním dobrovoľne sa v prospech druhého čohosi zrieknuť, čosi opustiť alebo čosi dať. Vtedy sa láska snúbi s obetou. Taká je láska, vie bolieť. Stačí zobrať do ruky kríž a chvíľu pomeditovať nad Láskou, ktorá sa naň nechala pribiť. Je náročné venovať druhému čas, zrieknuť sa vlastného pohodlia, investovať energiu do vzťahov, zrieknuť sa vlastných plánov a to všetko nebadane, aby pravá ruka nevedela, čo robí tá druhá.
Vydať sa na cestu „umierania“ je však spojené aj s útechou a mnohými prekvapeniami. Posilňuje vzťahy s blížnymi, upevňuje vzťah s Bohom, uľahčuje proces osobnostného dozrievania i rastu v múdrosti, rozširuje kapacitu ľudského srdca…
Na nový život nemusíme čakať po smrti. Začína vždy, keď sme ochotní „umrieť sebe“.
Podnety na uvažovanie
- Vieš sa tešiť aj z „druhého miesta“ a dôverovať vo veľkosť a hodnotu drobných skutkov?
- Akým spôsobom je možné zanechať rukopis svojej lásky a dobroty srdca vo svete v tej pozícii a s tými možnosťami, ktoré aktuálne máš?
- Máš skúsenosť s odumieraním sebe samému?
Konkrétne predsavzatie do ďalších dní
